Půvedem americký teolog, kapucínský mnich a akademik se díky svému členství v mnoha ekumenických tělesech stal odborníkem na ekumenu a s ní spojené teologické otázky.
Odvysielané na stanici Rádio Slovensko, 21. mája 2008 o 19:20
Rozhovor s profesorom rozhovor s profesorom Williamom Hennom, poradcom Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a delegátom Rímsko-katolíckej cirkvi v mnohých ekumenických dialógoch.
Profesor Henn pochádza zo Spojených štátov Amerických. Prednáša na Gregoriánskej Univerzite v Ríme, kde zároveň pôsobí ako poradca dekana a vedúci Katedry ekleziológie a ekumenickej teológie. Je rímsko-katolíckym kňazom a členom rehoľnej komunity Kapucínov.
S profesorom Hennom sme sa rozprávali o rozličných ekumenických dialógoch, o otázke vzťahu Písma a Tradície, o jeho nádejách pre ekumenické hnutie a o tom, či sa nám - rozličným kresťanom - niekedy podarí zjednotiť.
Rozhovor pripravila Eva Guldanová.
Profesor Henn, ste zapojený vo viacerých rozličných ekumenických dialógoch. Poslednými medzi nimi bol dialóg medzi katolíkmi a baptistami a dialóg medzi Rímsko-katolíckou cirkvou a letničnými cirkvami. Aké témy sú v súčasnej dobe predmetom týchto dialógov?
Dialóg medzi baptistami a katolíkmi sa začal po takmer dvadsaťročnej prestávke pred dvoma rokmi. Zatiaľ sme mali dve týždňové stretnutia. V poslednej dobe prejavili baptistickí teológovia hlbší záujem o otázky ako je napríklad problematika tradície. Takže posledné dva roky sme s baptistami diskutovali o otázkach Písma a Tradície. Zvyčajne majú ľudia predstavu, že protestanti sa veľmi zaujímajú o Bibliu a katolíkov veľmi zaujíma tradícia. Do určitej miery je to pravda. Zisťujeme však, že v skutočnosti nás oboch zaujíma oboje. Baptistov teší, keď vidia, že katolíci neprijímajú jednoducho všetko z tradície a sú ochotní podrobiť ju i kritike. Katolíci s radosťou poznávajú, že baptisti čítajú Písmo v rámci svojej vlastnej tradície.
Myslím, že osobnosť pápeža Jána Pavla II. pritiahla mnohých ľudí. Zdá sa, že mal dar, že vedel vyjadriť svoju vieru veľmi pozitívnym spôsobom a to zapôsobilo aj na mnohých baptistov. Jeden z členov baptistickej delegácie mi daroval knihu, ktorú napísal spolu s ďalšími baptistami a evanjelikálmi. Kniha sa zaoberá rozličnými aspektmi listov – encyklík pápeža Jána Pavla II. Ján Pavol II. na nich skutočne hlboko zapôsobil, dokonca tak, že ho nazývajú našim spoločným učiteľom.
Čo sa týka letničných kresťanov, na stretnutiach počas posledných 9 rokov sme sa zaoberali otázkou „Čo to znamená byť kresťanom?". Aké miesto má krst? Čo sú dary Svätého Ducha? Jedná sa o dlhodobý proces alebo je to niečo okamžité? Aj tu opätovne objavujeme, že máme mnoho spoločného. Obe cirkvi túžia nasledovať Ježiša, túžime žiť ako Jeho učeníci. Takže sa v dialógu usilujeme vybudovať hlbší vzájomný rešpekt.
Čo je cieľom týchto dialógov?
Povedal by som, že cieľom oboch týchto dialógov – medzi katolíkmi a baptistami a medzi katolíkmi a letničnými nie je v tejto fáze snaha o úplné zjednotenie. Pokúšame sa lepšie porozumieť jedni druhým, snažíme sa objaviť, čo máme spoločné a lepšie to pochopiť. A možno tiež odhaliť oblasti, v ktorých by sme mohli spoločne pokročiť ďalej, nájsť v budúcnosti zhodu vo väčšej miere.
Boli ste takisto členom katolíckej delegácie v poslednom kole dialógu medzi Rímsko-katolíckou cirkvou a Svetovým reformovaným zväzom. Záverečná správa z tohto dialógu nesie názov „Cirkev ako spoločenstvo spoločného svedectva o Božom kráľovstve" a bola oficiálne publikovaná minulý rok. V tomto poslednom kole dialógu ste k problematike pristupovali s použitím novej metodológie. V čom bola táto metóda nová a ako ju hodnotíte?
Áno, myslím, že metódu, ktorú spomínate, možno najlepšie popísať takto: namiesto toho, aby sme začali s teologickými problémami alebo otázkami, začali sme so skúsenosťami našich dvoch cirkví na miestach, kde musia čeliť obzvlášť ťažkým sociálnym problémom. Toto bolo odjakživa prosbou zvlášť kresťanov z južnej pologule – z Ázie a Afriky. Títo naši bratia majú niekedy pocit, že v ekumenizme sa jedná o záležitosti staré niekoľko storočí a tie pre nich nie sú tak naliehavé ako niektoré skutočné ťažkosti, s ktorými sa musia boriť, ako napríklad pandémia AIDS v Afrike.
Takže sme sa tentokrát pokúsili ukázať, že nie je protirečenie medzi klasickými témami - ako napríklad ospravedlnenie z viery - a na druhej strane našou spoločnou reakciou na sociálne problémy dneška. A preto sme sa rozhodli, že by sme jednoducho mohli začať práve s problémami dneška.
Takže v rámci tohto posledného kola dialógov sme počas siedmych rokov skúmali situáciu na troch rôznych miestach, kde naše dve cirkvi čelia veľmi ťažkým sociálnym výzvam.
Jedno z tých miest bolo v Južnej Afrike, kde Juhoafrická reformovaná cirkev s holandskými koreňmi v istom zmysle podporovala myšlienku apartheidu. Rodina Reformovaných cirkví – zastúpená Svetovým reformovaným zväzom – odmietla túto cirkev a vyňala ju zo svojho kruhu.
My sme skúmali, čo sa počas tých udalostí odohralo. Ako sa reformovaní kresťania a katolíci v Južnej Afrike, ale i ďalšie cirkvi – Anglikáni a Protestanti, snažili postaviť proti apartheidu. Nakoniec bol apartheid v tejto krajine porazený.
Jednou z fascinujúcich stránok tohto štúdia bolo potom nielen vidieť, ako kresťania spolupracovali, ale následne uvažovať takisto nad tým, čo to hovorí o tom, ako chápali Cirkev: Čo je Cirkev? Aká je jej úloha? Ako Cirkev rozhodne o tom, či niečo také, ako apartheid, je správne alebo nie? Je o tom niečo napísané v Biblii alebo v našej tradícii? Čo sme teda mohli vidieť, boli podobnosti a rozdiely v spôsobe, akým naše cirkvi žijú a konajú, keď reagujú na veľmi zložité situácie..
Známa osobnosť arcibiskup Desmond Tutu, ktorý síce nie je z Reformovanej cirkvi, je anglikán, patrí do Episkopálnej cirkvi, povedal pamätnú vetu: „Apartheid je príliš silný pre rozdelenú kresťanskú cirkev." A to, čo sme v Južnej Afrike videli bolo, že hoci sa do spoločného úsilia nezapojili všetky cirkvi, niet pochybností, že spolupráca a dialóg cirkví napomohli veľmi významným spôsobom prekonaniu apartheidu.
Okrem toho, že ste boli zapojený v bilaterálnych dialógoch, dlhý čas spolupracujete takisto so Svetovou radou cirkví a jej Komisiou pre vieru a poriadok.
Táto Komisia je na poli ekumenizmu hlavným organizátorom multilaterálnych dialógov. Aký je rozdiel medzi bilaterálnymi (čiže dvojstrannými) a multilaterálnymi (čiže mnohostrannými) ekumenickými dialógmi?
Po prvé musím povedať, že rovina multilaterálnych dialógov je v ekumenizme veľmi dôležitá. Multilaterálne dialógy sa dosť líšia od bilaterálnych. Pri bilaterálnych máte len dve cirkvi a často, keď sú len dvaja partneri, rozhovory o jednotlivých otázkach môžu byť oveľa konkrétnejšie. Sú tam totiž len dve strany, ktoré treba, tak povediac, zmieriť. Multilaterálne dialógy sú však úžasnou skúsenosťou. Pri nich sa skutočne spolu stretnú mnohé strany: pravoslávni a anglikáni, rozliční protestanti z rôznych rodín – baptisti, metodisti, a samozrejme tiež katolíci. Takže je to veľmi fascinujúca práca.
V rámci Komisie Viera a poriadok ste boli v tíme, ktorý pripravoval text správy zo štúdie o ekumenickej hermeneutike, čiže ekumenickom výklade Písma. Táto štúdia úzko súvisí s dlhodobou ekumenickou diskusiou o vzťahu Písma a Tradície. Aká je história tejto problematiky v rámci Svetovej rady cirkví?
Práca, ktorá sa týkala hermeneutiky, budovala na jednom z najdôležitejších dokumentov Komisie Viera a poriadok z roku 1963 – známej správe o Tradícii (s veľkým „T") a tradíciách (s malým „t") - z konferencie v Montreale. Pre katolíkov a pravoslávnych to bol veľmi vzrušujúci dokument, pretože celá Komisia viera a poriadok, celé to spoločenstvo rozličných cirkví povedalo, že v určitom zmysle Tradícia dokonca predchádza Písmo. Nie v tom zmysle, že by bola dôležitejšia, ale - Ježiš hovoril a toto hovorené slovo a svoj príklad odovzdal apoštolom a tí ho odovzdali ďalej a len po určitom čase toto slovo mohlo pod vedením Ducha Svätého vziať na seba formu Písma.
Bol to teda v roku 1963 veľmi dôležitý krok vpred.
Komisii sa však nepodarilo vyriešiť všetky problémy ...
Komisia pre vieru a poriadok sa vrátila k tejto otázke v 90-tych rokoch (minulého storočia), pretože Montrealský dokument sa skutočne pokúsil postaviť Písmo a Tradíciu do kladného vzťahu a vidieť Tradíciu v pozitívnom svetle, nechal však otvorenú dôležitú otázku, ktoré tradície sú dobré a verné Písmu a ktoré možno nie sú také dobré a treba ich korigovať.
Túto otázku si musela Komisia položiť v novej štúdii o hermeneutike. Štúdia má už niekoľko rokov. Pokúsila sa na otázku odpovedať a hovoriť nielen o vzťahu Písma a Tradície, ale i o tom, ako sa Cirkev vo svojom živote snaží rozlíšiť, ktoré tradície skutočne vyjadrujú Evanjelium, a ako urobiť toto rozhodnutie.
Nie je to ľahké. Znamená to, že sme museli hovoriť o vzťahu Cirkvi k Slovu Božiemu v Písme a potom v histórii, v celých dejinách výkladu Slova Božieho. Myslím, že tu cirkvi urobili niekoľko dôležitých krokov. Takisto si myslím, že štúdium bude pokračovať.
V poslednej dobe sa Komisia pre vieru a poriadok zamerala na to, ako vyjadrujeme Evanjelium nielen v slovách, ale napríklad aj prostredníctvom umenia, znakov a symbolov. Ďalšou myšlienkou bolo pokračovať v spoločnej reflexii o Slove Božom a tom ako mu rozumieme zahľadením sa na raných kresťanských autorov z obdobia po vytvorení Novej zmluvy – Cirkevných otcov a matky, autorov z prvých storočí, ktorí žili v čase prvých ekumenických koncilov.
Takže je to veľmi dôležitá téma. Zvlášť preto, že pre nás, všetkých kresťanov, a pre naše učenie, pre našu bohoslužbu, pre to, ako žijeme – Slovo Božie je v srdci všetkého. Naozaj nemôžeme bez neho existovať a preto čím bližšie k sebe budeme, čím si budeme podobnejší v tom, ako milujeme Božie Slovo, ako sa ho modlíme, a ako mu rozumieme, tým bližšie budeme k zjednoteniu v jednej Cirkvi.
Nakoniec, pri spätnom pohľade na všetky ekumenické diskusie, v ktorých ste boli zapojený, prezraďte nám, kde vidíte najväčší pokrok a aké sú Vaše nádeje pre budúcnosť? Podarí sa nám niekedy dospieť k tej jednote, za ktorú sa Kristus modlil?
Aká úžasná otázka J. Pred niekoľkými rokmi som mal príležitosť navštíviť malý ostrov neďaleko škótskeho pobrežia, ostrov Iona. Je tam nádherné spoločenstvo reformovaných kresťanov. Ja som františkán a toto protestantské spoločenstvo má niečo, ako rehoľné sľuby. Sú to teda ľudia, ktorí žijú takým spôsobom ako ja. A sú veľmi inšpirujúci.
– Toto spoločenstvo usporiadalo workšop pre mladých ekumenikov. Požiadali teda zopár starších ekumenikov, medzi nimi aj mňa, aby strávili s týmito mladými ľuďmi týždeň a rozprávali sa s nimi o ich nádejách a vízii kresťanskej jednoty. Vtedy som povedal, že jednou z najväčších síl ekumenického hnutia je to, že je zakorenené vo vôli Ježiša Krista. A to je taká mocná sila, že je nezastaviteľná. Ak Kristus chce jednotu, ak sa Kristus modlil za jednotu, neviem si predstaviť, ako by ekumenické hnutie mohlo byť porazené. Napriek našej nerozumnosti, napriek všetkému, čo my, ľudské bytosti, občas popáchame.. Myslím, že v tom je obrovská nádej.
Povedal by som, že jeden z najväčších úspechov doteraz je to, že sme sa stali priateľmi. V mnohých oblastiach. Mnohí kresťania sú priateľmi. Stále síce existuje na niektorých miestach nepriateľstvo, ale ja si myslím si, že došlo k obrovskej zmene.
Spomínam si, že v trojzväzkovom diele o histórii ekumenického hnutia, ktoré vyšlo krátko po založení Svetovej rady cirkví, si jeden z autorov položil otázku „Ako to bude vyzerať v budúcnosti?" A sám si na ňu odpovedal slovami: „Naša nádej nikdy nebude prehnane veľká. Pretože ak len porovnáte situáciu aká bola medzi kresťanmi v roku 1950 so situáciou v roku 1900, je úplne, úplne iná. Existuje medzi nami oveľa väčšie priateľstvo, oveľa väčší dôraz na snahu konať Kristovu vôľu a byť jedno."
Myslím si, že je veľmi veľa vecí, ktoré už teraz môžeme robiť spoločne. V rámci Katolíckej cirkvi rovnako ako v ostatných spoločenstvách, s ktorými je ona v dialógu, hovoríme v poslednom čase stále viac o úsilí nájsť prechodné kroky, ktoré by sme mohli spolu podniknúť, hoci sme ešte stále rozdelení. Hľadáme spôsoby, ako spolu pracovať pre spravodlivosť a mier, snažíme sa spolu modliť. Myslím, že je v tom veľa nádeje.
Dva z aktuálnych dialógov, v ktorých je Katolícka cirkev zapojená – dialóg s Anglikánskymi biskupmi a dialóg s Metodistami – sa pozreli na posledných 40 rokov nášho spoločného putovania k jednote. Výsledkom tohto hodnotiaceho ohliadnutia sa bolo, že zostavili zoznam skutočne konkrétnych vecí, ktoré môžeme robiť spoločne dnes v našej súčasnej situácii.
Myslím si, že ak tieto kroky podnikneme, naše priateľstvo bude rásť a bude čoraz väčšie. A pretože verím, že jednota je Kristovou vôľou, som naplnený nádejou a myslím si, že Duch Svätý spôsobí ešte viac zázrakov. Myslím si, že viera, o ktorú sa delíme, je už zázrakom, a je to Svätý Duch, ktorý koná tento zázrak, a bude v ňom pokračovať.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor.
Bolo mi potešením!
Zostavila:
Eva Guldanová,
Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike,
Email: ekumena.vosvete@gmail.com, tel: 02 5443 3238, fax: 02 5443 3235
Správy možno preberať s uvedením zdroja vo formáte Ekuména vo svete xx- číslo vydania/xxx – agentúrny zdroj.
Kateřina Děkanovská publikováno: 12.06.2008 08:54 zobrazeno: 2510x
Patriarcha
- program |
Diecéze
- Brno |
Facebook